Ako som sa dostala k terapeutickému dychu
Dych nás sprevádza od nášho prvého momentu príchodu na tento svet, až po okamih posledného vydýchnutia.
Dych pre nás môže byť silný podporný a sebaregulačný nástroj, ktorý máme (doslova) rovno pod nosom.
Nesie však v sebe aj potenciál liečenia a transformácie. Oplatí sa spoznať jeho liečivú silu.
Kto som?
Volám sa Kaťa Palúchová (alebo Kati) – žena premenlivá, chaotická, tvorivá, láskavá, divotvorná (občas divá), zlostná, načúvajúca, rebelujúca, rozkokošená… mama dvoch svojbytných bytostí (syn Stanko a dcéra Júlia), manželka skvelého hudobníka s veľkým srdcom, učiteľka tanca na ZUŠ, milovníčka hudby, skúmania a ponárania sa do vôd nekonečného oceána poznania. Momentálne plávam v hlbinách skúmania vedomej práce s telom a spájania sa s jeho múdrosťou aj vďaka Monike Stehlíkovej, navštevujem tiež online hodiny liečivého tanca s múdrou Janou Machovou.
Milujem tvoriť, hrať sa, prekvapovať samú seba, zažívať sa novým spôsobom, rozširovať priestor toho, kto som, a kým môžem byť. Život ma baví, je plný malých i veľkých „zázračností“, vie byť priezračne jasný, ale aj stiesňujúco zamotaný. Teší ma hľadať ten uvoľňujúci prúd ľahkosti, spočívať v jeho mäkkosti, otvárať sa impulzom jeho tvorivej sily. Je pre mňa krásne, keď tým procesom prechádzam s niekým spoločne, vyživuje ma vzájomnosť.
A ešte HUMOR, na našu ľudskú nedokonalosť sa vie dívať s nadhľadom a súcitne, akoby v ťažkej chvíli vedel láskavo rozstrapatiť vlasy a jemne brnknúť do nosa. A tiež mi pripomína, že môžem, naozaj môžem ubrať z toho urputného snaženia sa niečo dosahovať, čo nás ako celú spoločnosť prenasleduje, a pristupovať k mojej životnej epopeji s väčšou, a ešte o kúsoček väčšou ľahkosťou. Možno je dôležitosť smutná dáma v sukni s krinolínou, ktorá by úplne najradšej vyzliekla tú strojenosť a s vetrom vo vlasoch robila kotrmelce v tráve.
Poďme aj v dnešnom dni nájsť aspoň jeden nenápadný moment tichej radosti. Chrum!
To, čo posledné dva roky naplno rozdúchalo moju vášeň a pohltilo môj fokus je práca s vlastným dychom a nečakane hlboké ponárania sa do krajiny vlastného tela a duše, ktoré terapeutické dýchanie umožňuje.
V júni 2023 som úspešne ukončila ročný výcvik facilitátorov Breathing space pod vedením Ester Kozlovskej, v ktorom sme sa zameriavali na rôzne dychové techniky, no najmä na terapeutické dýchanie technikou Conscious connected breathing alebo Vedomého spojeného dychu. Viac o tomto spôsobe dýchania a o tom, čo prináša, sa dozvieš v sekcii Breathwork.
Ako ma dych ponoril do môjho vnútorného oceánu
Na začiatku mojej cesty s dychom bolo trochu zvedavosti a akési neodbytné vnútorné volanie, ktoré človeku nedáva na výber – rozhodnutie padne skôr, ako je položená otázka. Alebo inak povedané – skôr, ako si vyberiete vy, vyberie si TO niečo vás. Moja priateľka Anna, blízka duša, mi spomenula hlboký zážitok počas vedenej meditácie so špeciálnym typom dýchania – „bol to nejaký breathwork asi s Ester, alebo ako sa tá žienka volala…“. Hodila som do googlu „breathwork Ester“, a o pár dni už sedela/ležala na online Breathwork meditácii ©, ktorú viedla Ester Kozlovská.
Nemohla som uveriť tomu, že tak silný transformačný a podporný nástroj máme k dispozícii 24 hodín denne, vždy so sebou, rovno pod nosom. Zvyknutá hľadať odpovede zásadne niekde mimo seba, vo vonkajších autoritách, som zostala v nemom úžase nad vnútornou inteligenciou, ktorá sídli hlboko každého z nás, a ku ktorej nás náš dych dokáže bezpečne zaviesť.
Môj zážitok počas asi 40 minútového dýchania bol tak intenzívny (fyzicky, emocionálne, mentálne, spirituálne), že som neveriacky krútila hlavou nad silou dychu ešte ďalšie dni a zostala tak uchvátená, že som už o dva týždne po mojom prvom dýchaní bola prihlásená do ročného výcviku facilitátorov/iek pod záštitou Breathing space, ktorý sa v našich československých končinách otvoril prvýkrát. Takto rýchlo sa všetko zbehlo preto, lebo už prvý kontakt so silou vedomého spojeného dýchania bol pre mňa ten najintenzívnejší ponor k sebe, ktorý som doposiaľ zažila.
Pochopila som, že dych je most, po ktorom sa viem dostať bližšie k sebe, k mojim zabudnutým alebo potlačeným obsahom, k vnútorným presvedčeniam, ktoré mi už viac neslúžia, k vnútornej sile aj múdrosti. Zažila som, ako viem pomocou dychu dosadnúť do svojho tela, rozprúdiť energiu v ňom, rozpustiť potlačené emócie, dokončiť nedokončené/prerušené vnútorné impulzy počas zamrznutia v extrémne náročných situáciách v minulosti, a tým uvoľniť túto zablokovanú energiu, ktorá sa drží v tkanivách v tele, ale aj naštartovať živosť, radosť a kreativitu v našej každodennosti.
Spoznať sa, byť samým/samou sebou a byť si blízko
Učím sa rešpektovať samú seba a prijímať sa vo všetkých mojich aspektoch, náladách, rozpoloženiach… prijímať a nechať v tele prúdiť svoje emócie, aj keď niekedy naháňajú strach, nebojovať so znepokojivými myšlienkami, ktoré vedia občas pekne vystrašiť, rešpektovať svoje zranenia a nezahojené boliestky, ktoré sú v jadre môjho (niekedy aj nefunkčného) správania, konania a postojov.
Teraz už opatrne otváram dvere a vítam u seba „doma“ aj svoje neľúbivé vnútorné aspekty, ktoré predtým stáli pred zabuchnutými dverami (aj tak ich niekedy nečakane vykopli), lebo pohľad na ne vo mne vyvolával pocity zlyhania a hanby:
- moju dzivú, zuby ceriacu, meče tasiacu, občas zľahka zúrivú, najmä u rodinných príslušníkov obávanú bojovníčku Kattu,
- pôžitkársku, panovačnú, bohémsku, povýšeneckú, stred vesmíru určujúcu Katarínu III.,
- ustráchanú, neistú, infantilnú, naivnú, nesamostatnú, sebapotvrdenie hľadajúcu, neustále za ruku sa držiacu Katinku Malinkú,
- závistlivú, neprajnú, silným pocitom nedostatočnosti frustrovanú Katrenu,
- netrpezlivú, chaotickú, zbrklú, zrýchlenú, zo zeme vystrelenú Kaťušu,
- manipulatívnu, sebastrednú, pikantne protivnú, „oko za oko, zub za zub“ hlásajúcu, hašterivú Katicu…. atď. Priatelia, zoznam tuto dozaista nekončí.
Toto všetko som ja. A to, ako som, má svoj dobrý dôvod. Som taká prírodná rezervácia pod V. stupňom OCHRANY. Obohnaná hradbami, ktoré sa budovali už pred mnohými rokmi. Neskôr človek zisťuje, že sú múry akési privysoké. Možno zostáva v pomyselnom bezpečí, ale zároveň sa cíti uväznený, nevidí do diaľav, nevie slobodne vykročiť tam, kam potrebuje, občas je mu úzko, ťažko sa mu dýcha.
Všetky tieto ochranné hradby, vnútorné nastavenia, postoje, programy, presvedčenia sú roky staré, vznikali v detstve, mnoho z nich už nemusí slúžiť životu v radosti a ľahkosti. Oplatí sa týmto presvedčeniam pozrieť na zúbok, posvietiť si na ne, porozumieť im, zrevidovať, poopraviť, s niečím sa nadobro rozlúčiť, niečo vyleštiť a ponechať si. V niečo (aj dlho odmietanom) nájsť obrovskú silu, ktorá ležala hlboko v nás, prikrytá pocitom hanby alebo viny. Tou sviecou na tejto objavnej a dobrodružnej ceste môže byť aj váš vlastný dych.
Nie je to ľahký proces, človek má chuť zutekať, niekedy sa na seba hnevá, inokedy sebou opovrhuje, cíti znechutenie, frustráciu. Bez odvahy a sebasúcitu je táto cesta náročná, určite sa súcit k sebe oplatí kultivovať. Pre mňa je ako záchranná vesta pri plavbe oceánom vnútorného poznania, pomáha mi neutopiť sa aj vo vodách hlbokých a rozbúrených.
Súcit a porozumenie mi pomáha vzťahovať sa s rešpektom k sebe aj k svojej vnútornej inteligencii, ktorá ma sformovala do podoby, v ktorej práve teraz som. Aby som dokázala bez hanby a viny porozumieť a prijať aj svoje „problematické“ časti, a napokon ich pomocou vnútornej inteligencie, životodarnej sily, božskému vedomiu v sebe (nazvite si to, ako potrebujete), transformovala vo vlastnú silu. Postupne preladzovala svoj nervový systém na fungovanie iným spôsobom, prinášala mu nové možnosti, rozširovala vedomie. Aby som mohla žiť slobodnejší, radostnejší a autentickejší život. Byť sama sebou a zároveň si byť blízko. Cítiť sa bezpečne so sebou, v sebe, v tele.
(Seba)prijatie mi prináša pokoj a mäkkosť, dovoľuje mi odovzdanie sa, v ktorom ale nechýba vôľa konať, ak je treba, otvára moje srdce a napĺňa ho súcitom. Alebo to je naopak. Možno súcit napĺňa srdce sebaprijatím. A možno oboje je pravda. Čo viem ale určite je, že snaha byť inou, lepšou, vyzenovanejšou, marhuľovou, tvarohovo, makovou, ma stresuje, a napokon prináša sklamanie a frustráciu. Táto snaha ma opúšťa – vidím, ako ju vietor odfukuje z môjho tela do korún stromov, tam zašumí v lístí, a ja si hlboko a s úľavou vydýchnem.
Sebarozvoj, či lepšie sebaponor, by mal byť (aj) cestou radosti, hravosti, smiechu, prekvapenia a vzrušenia z objavovania neznámeho, otvárania sa, privítania nového. Zároveň cestou intimity, v ktorej sme odovzdaní prítomnosti – toku života, blízko sami sebe, a zároveň blízko druhému človeku, bytosti, prírode, zemi, oblakom… Máme otvorené srdce a stíšenú myseľ, ktorá nepotrebuje hodnotiť, len spokojne spočíva v danom okamžiku. A niekedy, z času na čas, ustúpi ilúzia našej oddelenosti, a my zažijeme ten nádherný pocit (s)plynutia.
Moja cesta je cesta „osídľovania“ vlastného tela. Ponáram do neho svojou pozornosť – aby som ho opäť mohla naplno počuť, cítiť, prepojiť ho s hlavou, zahrnúť jeho inteligenciu a múdrosť do svojho bytia, učenia sa, rozhodovania. Túžim ho nechať hovoriť a počúvať, vedieť zachytiť jeho inštinkty. Tie reagujú aj na vnemy, ktoré sú pre myseľ neviditeľné, sú naším výborným kompasom v každodennosti.
Je to cesta za pocitom intimity, blízkosti, cesta dosadania do prítomnosti. Táto cesta je viac o prijatí seba, púšťaní kontroly, uvoľňovaní tela, ako o snahe a naprávaní sa. Je aj o otvorenom srdci, odvahe vykročiť a stáť za sebou, vedieť samého/samú seba podržať, odvahe načúvať si, neutekať od nepríjemného, odvahe púšťať presvedčenia o sebe, tých druhých, o svete. Odvahe otvárať sa neznámemu.
Ak vás to zavolá, bude mi cťou a radosťou sprevádzať vás na vašej ceste s dychom.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o mojej sebaskúsenostnej ceste, viac sa dočítate v mojom blogu Ponor k sebe – môj rok s dychom a sebarozvojom.