Nedávno som si položila otázku, čo mi môj rok a pol naozaj intenzívnej sebaskúsenostnej práce s dychom, telom a vlastnou mysľou priniesol. Tak som si to pre seba sformulovala do myšlienok a slov, a vznikol tento siahodlhý text, ktorý nespĺňa pravdepodobne všetky kritéria, aké by skvelý strhujúci blog mal spĺňať. Zrejme nebude jednoduché prilákať čitateľa/ku …
Ponor k sebe – môj rok s dychom a sebarozvojom Čítajte viac »
S tou vychrtlou, ukrákanou a večne namietajúcou osobou sa poznáme veľmi dobre. Stretávame sa denne, bývame totiž pod jednou strechou. Náš „vzťah“ bol doteraz viac ako problematický… dobiedzala a klopala na moje dvere príliš často a keď som jej ich neochotne pootvorila a ona vbehla dnu, prúd jej bodavých (a boľavých) slov sa nedal zastaviť. Vždy som sa po jej návšteve cítila ako …
Ako moja vystresovaná Gertrude v hamaku šlofíka hodila Čítajte viac »
Smútok ako pevná amorfná guča uväznená v mojom tele. Smútok vie byť plynúci, očistný, liečivý, ale aj ťaživý, zaseknutý, neschopný pohybu. Potrebuje byť videný, počutý, fyzicky vnímaný – volá vyslobodiť, zmäkčiť svoje tvrdé puzdro, aby mohol z miesta v tele von. Ako ranná hmla sa najprv rozprestrieť nad telom, objať ho a nechať sa objímať, v spoločnom tanci pobozkať tvár …
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať je názov básne spisovateľa Miroslava Válka. Ruky mamy, otca, dlane, do ktorých môžem položiť svoju tvár, kde môžem nájsť bezpečie aj bezpodmienečné prijatie, dlane, ktoré nesúdia ani neodsudzujú, teplé a mäkké dlane, ktoré dokážu vypočuť moje vzlyky a vpiť do seba slzy môjho smútku, nespravodlivosti, pocitov oddelenia. Do nich môžem ponoriť celú váhu svojho bytia, keď je …