Smútok ako pevná amorfná guča uväznená v mojom tele. Smútok vie byť plynúci, očistný, liečivý, ale aj ťaživý, zaseknutý, neschopný pohybu. Potrebuje byť videný, počutý, fyzicky vnímaný – volá vyslobodiť, zmäkčiť svoje tvrdé puzdro, aby mohol z miesta v tele von. Ako ranná hmla sa najprv rozprestrieť nad telom, objať ho a nechať sa objímať, v spoločnom tanci pobozkať tvár …
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať je názov básne spisovateľa Miroslava Válka. Ruky mamy, otca, dlane, do ktorých môžem položiť svoju tvár, kde môžem nájsť bezpečie aj bezpodmienečné prijatie, dlane, ktoré nesúdia ani neodsudzujú, teplé a mäkké dlane, ktoré dokážu vypočuť moje vzlyky a vpiť do seba slzy môjho smútku, nespravodlivosti, pocitov oddelenia. Do nich môžem ponoriť celú váhu svojho bytia, keď je …